Pohľad do mojej mysle

Sú toho plné noviny, rádio, telka... Vraj sa to už nijako nedá odvrátiť. Vedci údajne už vyskúšali všetko. Je to zvláštny pocit, vedieť, že bude proste koniec. Koniec - to slovo vo mne vyvoláva rôzne pocity. Strach, sklamanie, smútok, ale aj zvedavosť. Aké to bude, čo bude potom, čo s mojimi plánmi a ideálmi? Veril som, že sa ešte zaľúbim, že prežijem tie neuveriteľné stavy duše a mysle pobláznené jedným nežným stvorením. Že budem môcť napraviť chyby, ktoré som urobil v predošlom vzťahu a budem sa správať ako naozajstný partner. Že si kúpim auto, budem mať pekný malý domček, deti, neznesiteľnú susedu, psa... Nič z toho sa už ale nestane. Mám len posledné tri dni. Nikdy som si tak nevážil čas, ako si ho vážim teraz.

„Podľa hovorcu americkej NASA príde k stretu meteoritu HS13 so Zemou 16. 6. 2006 približne o pätnástej hodine stredoeurópskeho času. Pravdepodobné miesto dopadu je oblasť Európy. Vzhľadom na veľkosť meteoritu je predpoklad, že Zem sa po zrážke rozpadne na niekoľko menších častíc.“ Vypínam radšej telku, lebo počúvať správy o presnom čase a spôsobe svojej smrti naozaj nezvládam. Aj tak je to vlastne jedno kedy a ako. To podstatné už všetci vieme, že spolu s kusom vesmírnej skaly sa k nám blíži aj temný koniec pozemského bytia. A všetko sa to blíži neuveriteľne rýchlo.

Už týždeň som poriadne nič nejedol. Jediné čo do seba viem dostať a čo ma ako tak drží pri zmysloch je alkohol. V robote sme to zabalili týždeň po tom ako na verejnosť preniklo, že stretu s meteoritom nemožno zabrániť a že to bude znamenať definitívnu záhubu. Každý sme si rozobrali zásoby alkoholu, aby bolo v čom aspoň na chvíľu utopiť tie tak neuveriteľne čierne myšlienky. Riešiť otázku alkoholizmu je v momentálnej situácii asi dosť neaktuálne. Najhoršie čo sa mi v posledných dňoch mohlo prihodiť bola čistá myseľ. Je to neskutočne ťažké sa s tým všetkým vysporiadať.

Ešte pár veci a som zbalený. Dlho som rozmýšľal ako strávim posledné dni na tejto planéte. Keby som mal dievča tak by som  zaliezol do postele a miloval sa s ňou až do konca života. Do konca života - bože ako sarkasticky to znie. Rozhodol som sa nakoniec, že pôjdem na ryby. Nahodím si a budem čakať. Bude to iné ako klasické čakanie na záber. Bude to čakanie na koniec sveta. Nasadám do auta a volím smer Budmerice. Vždy to bolo miesto kam som najradšej chodil na ryby a nie je dôvod to posledný krát meniť. Pozerám na ručičku hlásiacu stav benzínu v mojej nádrži. Leží bez pohybu ako zarezaná. Vlastne tak ako vždy. Je potrebné navštíviť nejakú tú čerpaciu stanicu. Zvláštnosťou posledných dní je okrem iného aj to, že nikde nie je treba za nič platiť a všade je samoobsluha. Ľudia i firmy pochopili, že je zbytočné pracovať a za niečo vyberať peniaze. Vzhľadom na krátku využiteľnosť takto vytvoreného zisku sa od platenia abstrahuje. Problémom iba je, že človek musí obísť viac čerpačiek, kým nájde takú na ktorej ešte niečo z hadice aj tečie. V poslednej dobe môjmu autu doprajem – tankujem mu výlučne 100+ oktánový benzín, veď nech si aj ono užije posledné dni svojho života. Cestou idem pomaly. Vychutnávam si jazdu, sledujem okolitú prírodu, počúvam vtáky a uvedomujem si aký je tento svet krásny. Je krásny aj napriek tomu, že ho ľudstvo toľké roky vyciciavalo ako parazit.

Prichádzam k vode, zastavím auto, vyleziem na hrádzu a rozhliadnem sa. Vtáky si lietajú ako keby sa nič nedialo. Závidím im ich bezstarostnosť. O čo jednoduchšie by to bolo keby človek o ničom nevedel. Keby za zrazu len zotmelo a bol by koniec. Nemal  by kedy stratiť svoje plány, myšlienky a ideály... Rozbalím si svoje nádobíčko, nafúkam čln a idem sa previezť po vode. Je to zvláštne ale vychutnávam si každý nádych a výdych vzduchu, každú vôňu, každý zvuk. Veci, ktoré som pred tým nevnímal sú mi teraz také vzácne.

Čas plynie ukrutným tempom, poslednú noc som vôbec nespal. Prežívam svoj posledný východ Slnka, západ už s najväčšou pravdepodobnosťou nestihnem. Pozerám sa na to ako na ten najnapínavejší film v kine. Už chýbajú iba pukance, kola a slečna vedľa na sedadle, s ktorou som na prvom rande a snažím sa nešikovne nadviazať bližší kontakt.  Blíži sa pätnásta hodina. Na oblohe jasne vidieť, že posol smrti sa už blíži. Hlavou mi prebehne celý môj život. Detstvo, škola, prvé baby, prvá láska, ľudia, ktorých mám tak rád... Uvedomujem si, koľko času som v živote stratil hlúposťami, koľkým ľudom som ublížil, koľko vecí už nestihnem. Po lícach mi stekajú obrovské slzy. Dvíha sa vietor a oblohu pohlcuje oheň... Hovorí sa, že keď padá hviezda, treba si niečo želať. Želám si ŽIVOT.